Cesta mezi řádky aneb Literatura jako road radio. Připravila Anna Žembová

Počas cesty po 5 európskym mestách ako sú Brno, Vroclav, Ostrava, Košice a Ľvov, kde prebiehal Mesiac autorského čítania  som mala zaznamenávať cestu dvoch autorov, ktorí sa zúčastňovali na čítaniach. Českého Arnošta Goldflama a gruzínsku spisovateľku Kato Javakhishvili. Arnošt sa však nakoniec pre zdravotné problémy nezúčastnil, no za to mi poskytol dlhý rozhovor pred čítaním v Brne, ktoré bolo jeho jedinou zástavkou.

Podľa reakcií a plnej sály, bolo vidieť, že ho tamojšie publikum miluje. Pýtala som sa ho na zvuky detstva, ktoré mu utkveli v pamäti ale aj na to, aké zvuky alebo tóny ho inšpirujú pri tvorbe. Bolo zaujímavé počúvať, ako sa zvuky odlišujú od každého miesta, kde trávil detstvo, priznajúc, že keby som sa ho na to neopýtala ani by sa nad tým nezamyslel.

Arnošt Goldflam|foto: David Konečný

Rozhovor s ním mi bol východiskom pri hľadaní otázok pre gruzínsku spisovateľku Kato. S ňou som trávila dlhé cesty vo vlaku alebo v aute, často tvorili väčšinu dňa, preto som obdivovala ako dokáže autorka aj pri takej únave čítať každý večer a viesť diskusiu k jej vskutku náročnej poézií. Zároveň to bola taká skúška ohňom, či si budeme rozumieť, pretože sme spolu sami dve trávili väčšinu času, keďže som Kato častokrát robila akúsi spojku a sprievodcu v mestách, v ktorým som sama nikdy nebola. Po rôznych mestách sa k nám pridávali jej priatelia, ktorí tam žili. Asi najintenzívnejší zážitok a zároveň posledný deň celého výletu sme zakončili na Ukrajine v „mestečku“ Ľvov, kde mala Kato známych z jej rodného Gruzínska. Tam sa naplno prejavila jej veselá povaha a konečne sa mi ju podarilo spoznať.

Kato Javakhishvili|foto: David Konečný

Všade sa miešala samá poľština, gruzínčina, čeština, slovenčina, ruština, angličtina a aj „ukrajinčina“. Človek si uvedomil, koľko podobností všade je a že porozumieť tomu druhému občas nie je až taký problém, hoci vás nespája rovnaká reč.

Anna Žembová|foto: David Konečný

Dokument som popreplietala anketami ľudí z miest čítaní, ktorí odpovedali na otázku o typickom zvuku mesta. Vždy to bolo niečo, čo prevažuje nad zvukom krajiny. No keď som sa sama vybrala do ulíc s rekordérom, zaznamenávať reálie mesta, pri vypočutí som v konečnom dôsledku zistila, že všetky znejú úplne rovnako. Ľudia, vrava, kroky, verejná doprava, šum stromov, ozveny, spievajúci ľudia. Možno len rytmus tejto zmesi zvukov bol iný.

Kato to celé uzavrela jednoznačnou odpoveďou na otázku, čo tvorí mesto. Sme to predsa my ľudia, je jedno kde sme, každý z nás počuje zvuk inak a iný vníma.